Choč.
Zachcelo sa mi živú báseňchlebíkom veršov nasýtiť,aby jej odkaz ako Kristusbol na kríž Slova pribitý.Akže je detstvo mierou vecí,na jeho prahu začínam,a predo mnou sa hneď rozprestriezázračnovečná krajina.Na okno mojej detskej izbynečujným dychom zaťuká,akoby chcela tichou nehouPoláskať svojho pravnuka.A potom pred zrak chlapca vstúpimajestát Choča mohutný,akoby náhle všetci žrecizahrali chorál na lutny.Ten obraz dodnes v básni nosíma do srdca mi prenikáten mocný vrch, to naše knieža,slovenský kráľ a vladyka.No chcel som sa s ním bližšie spoznať,dotknúť sa jeho postavy,na jeho plecia vyhupnúť sa,slovenské výšky osláviť.A tak som zobral krajec chlebado plátenného ruksaku,studničky cestou spievali miaž ku prvému oblaku:Cmíňová, Jamník, Chočariská,Zábrežie, Spuštiak, kosodrevievo dne i v noci,keď sa blýska - kto nezažil, tak ten to nevie, kde sídlia sveta nádhery...! No kto tam bol a zaspieval sia s tichom v krvi svojich žílsa so skalami pomodlil - naveky vekov uverí!Takže už viem, kedy si Chočoblakmi fajku napchávaa ako spieva v jeho hrudislovenská vrúcna zástava.Takže už viem, kedy si Chočnafarbí bradu do bielaa potom vietor ako poslanad štíty Tatier posiela.Buď pozdravený, Dedo Vševed!S radosťou k tebe chodímea s láskou ako do chrámu...Tak nám daj silu, náruč umu,Nechže nás práve ako teba,tie tvoje bralá, kosodrevie zúrivé vetry nezlámu!Buď pozdravený, Choč náš slávny!Strmé sú prte na tvoj vrchol,ťažké je vyniesť ducha na horu...No najťažšie je vyniesť k tebeúprimnú báseň - a jej pokoru.
Autor: Jaroslav Rezník,
Modifikoval: Edita Forgáčová,